Nicolas Flamel
Nicolas Flamel sa narodil roku 1330 v Pontoise. Roku 1355 sa oženil s vdovou, ktorá sa volala Perenelle. Svoj kopistický úrad mal najskôr blízko Cimitière des Innocens, neskôr pri kostole St. Jean de la Boucherie v Paríži. Podľa rôznych prameňov Perenella zomrela v roku 1397, 1404 alebo až 1413 v Paríži. Flamel 1413, 1415, 22. marca 1417, 1418 alebo 1419 rovnako v Paríži. Boli zbožnými katolíkmi a viedli vo svojom dome na parížskej ulici Rue de Montmorency od roku 1407 útulok pre chudobných. Ten stojí dodnes a je najstarším domom v meste. V prízemí sa nachádza reštaurácia. Boli známi aj svojou štedrosťou a dobročinnosťou. Flamel údajne založil počas života štrnásť nemocníc, tri kaplnky a dal obnoviť sedem kostolov. Z jeho nadácie boli rozdeľované milodary údajne ešte v roku 1742.
Flamel sa vraj začal zaujímať o alchýmiu potom, ako náhodou kúpil tajomnú 21-stranovú knihu. Úvod k jeho knihe tvrdí, že po dvadsaťjeden rokov neúspešnej alchymistickej práce, okolo roku 1378 odišiel na púť do Španielska. Na spiatočnej ceste stretol mudrca, konvertitu Canchesa, ktorý rozpoznal vo Flamelovej knihe dielo s názvom Eš Maceref — Kniha Abraháma Žida. S jeho pomocou vraj Flamel za niekoľko rokov rozlúštil väčšinu textu a úspešne zopakoval postup výroby Kameňa filozofov. Najskôr transmutoval striebro v roku 1382 a potom zlato.
Podľa už spomínaného úvodu a ďalších detailov, ktoré sa následne po vydaní knihy objavili, Flamel bol európsky alchymista, ktorý došiel najďalej zo svojich kolegov a je jedným z mála, ktorí vďaka alchýmii zbohatli. Aj keď legenda vraví, že sa toto umenie naučil počas spiatočnej cesty z púte do Santiaga de Compostela, Deborah Harkness sucho dodáva, že „iní si myslia, že Flamel bol výtvorom redaktorov a vydavateľov 17. storočia, zúfalo túžiacich vydať moderné tlačené vydania stredovekých alchymistických traktátov, aby ich potom mohli hodiť nadšenému davu.“ Jestvuje mnoho odkazov na Flamelove tvrdenia v alchymistických spisoch 16. storočia. Bohužiaľ, ani pri jednom nie je uvedený zdroj. Podstata jeho slávy spočíva pravdepodobne v tom, že dosiahol dva ciele, o ktoré sa alchýmia snaží: vyrobil Kameň filozofov, ktoré mení olovo na zlato, a ním dosiahol nesmrteľnosť, spolu so svojou ženou Perenelle. Roku 1715 vyšla cestopisná kniha Najnovšie cesty Malou Áziou a Afrikou, v ktorej cestovateľ Paul Luckase tvrdil, že Flamel so svojou ženou údajne žil v Indii ešte v roku 1700. Helmut Gebelein poznamenáva: „Niektorí tvrdia ešte dnes, že Flamel stále žije a nie je to nik iný ako práve Fulcanelli.“
Flamel sa dožil 80 rokov a v roku 1410 si navrhol náhrobok tvorený tajomnými alchymistickými znakmi a symbolmi. Niektorí tvrdia, že zomrel hneď po tom, ako ho dokončil. Neskôr sa do Flamelovho domu niekto vlámal a hľadal zlato. Keď ho nenašiel ani v podzemných priestoroch domu, odobral sa hľadať ho na cintorín do Flamelovej hrobky. Tam zlato tiež nenašiel a s údivom zistil, že rakva v hrobke je prázdna. Uvažovalo sa, že zlodej otvoril nesprávny hrob. Menej pravdepodobný scenár, ktorý ale viac zapadá do legendy vraví, že Flamel svoju smrť fingoval. Tomu nahrával fakt, že aj po roku 1410 sa objavili knihy, ktoré mal Flamel napísať. Náhrobok je vystavený v Musée de Cluny v Paríži.
O jeho živote sa šírili legendárne zvesti. Okrem tajuplnej 21-stranovej knihy, plnej zašifrovaného textu a alchymistických symbolov, Flamel pravdepodobne študoval hebrejské alchymistické pramene. Opätovný záujem o jeho osobu začal v 19. storočí, spolu s celkovým záujmom o hermetizmus a alchýmiu. Francúzsky skladateľ Eric Satie sa zaujímal o Flamela. Flamel sa objavil aj v dielach z konca 20. storočia.